Suché skály: české Dolomity Českého raja

Suché skály ležia kúsok od dediny Besedice, medzi Malou Skálou a Rovenskom pod Troskami, a hoci im miestni prezývajú "české Dolomity", nenájdete tu žiadne vápencové štíty ani turistický nával – len svetlosivé pieskovcové veže, ktoré sa dvíhajú z lesa ako zvetrané zuby, a úplné ticho. Práve kontrast bledej, dolomitovo sfarbenej skaly s tmavým lesom okolo dal vzniknúť názvu, a kto sem raz vyrazí za ranného slnka, pochopí prečo.

Labyrint chodieb, ktorý si zamilujú deti aj dospelí

Suché skály sú súčasťou prírodnej rezervácie Klokočské skály a tvoria ich skôr útle veže a úzke chodby než masívne bloky, aké poznáte napríklad z Hrubej Skaly. Skaly tu eróziou zvetrali do vlnitých obrazcov – miestni im hovoria voštiny, lebo pripomínajú včelie plásty. Okruh vedie úzkymi tiesňavami, kde sa dospelý občas musí otočiť bokom, a presne preto to deti baví – je to trochu ako prechádzka bludiskom, len bez jedinej cedule "zákaz vstupu".

Bezpečnosť v tiesňavách

Aj keď sú priechody úzke, nejde o žiadne vysokohorské lezenie – väčšina tiesňav má rovnú podlahu a steny na dosah ruky. Napriek tomu odporúčame menšie deti v najužších pasážach držať za ruku, kameň býva po daždi klzký a niekde treba skloniť hlavu. Batoh si radšej preveste dopredu, aby sa nezasekol medzi stenami – naučili sme sa to na vlastnej koži pri prvej návšteve.

Mená, ktoré skalám dali miestni

Väčšina veží v Suchých skalách nemá oficiálne turistické cedule s názvami ako slávnejšie Prachovské skaly, napriek tomu im miestni horolezci a chatári odjakživa hovoria menami ako Veža, Komín alebo Ostrá ihla – podľa tvaru, ktorý im pripomínali. Táto neoficiálna mapa sa dedí skôr ústne než na papieri, a keď sa opýtate niekoho z Besedíc, kadiaľ sa ide na "tú s okom", pravdepodobne vám presne ukáže, ktorú skalnú bránu má na mysli. Nám sa práve táto neformálnosť na Suchých skalách páči najviac – nič tu nie je prehnane turisticky vybavené, a napriek tomu sa nedá úplne zablúdiť, okruh je jasne vyznačený.

Suché skály v rôznych ročných obdobiach

V lete sem chodíme skôr k večeru, keď slnko už nepáli a svetlo dopadá na veže zboku – tiene medzi skalami sú vtedy dramatickejšie než napoludnie. Na jeseň je tu úplne najtichšie, spadnuté lístie stlmí kroky a v tiesňavách cítiť vlhký mach. V zime, ak napadne sneh, získavajú voštiny na skalách úplne iný charakter – jemné priehlbiny sa zaplnia bielou a veže vyzerajú takmer ako polité cukrovou polevou. Jarná návšteva má zas výhodu čerstvej zelene a menšieho počtu komárov než v lete. Nech prídete v ktorúkoľvek sezónu, počítajte s tým, že cesty sú prírodné a po daždi klzké.

Ako vznikli tie zvláštne tvary

Pieskovec tu ukladalo more pred desiatkami miliónov rokov a odvtedy ho tvaruje vietor, dážď a mráz. Voštinové priehlbiny vznikajú, keď voda nerovnomerne rozpúšťa spojivo medzi zrnami piesku – mäkšie miesta miznú rýchlejšie, tvrdšie zostávajú ako rebrá. Výsledkom sú plásty, ktoré z diaľky vyzerajú takmer ako rezbárska práca, hoci na nich nikdy nepracovalo ľudské dláto.

Značený okruh meria necelé tri kilometre a zvládne ho aj menej zdatná rodina za necelé dve hodiny vrátane zastávok na desiatu. Vstup do rezervácie je voľný, bez turniketov a otváracích hodín – jediné obmedzenie platí mimo značených ciest, kde je kvôli ochrane prírody vstup zakázaný celoročne.

Vyhliadka, na ktorú sa nestojí rad

Na jednom z najvyšších bodov okruhu je menšia vyhliadka s pohľadom smerom ku Kozákovu a za jasného počasia aj k Ještědu. Nie je tu žiadne zábradlie ani vyhliadková plošina ako na populárnejších miestach kraja – len kus skaly, na ktorom sa dá posedieť a nechať nohy visieť nad korunami stromov. My tam chodíme najradšej skoro ráno, keď býva v údolí pod skalami ešte hmla a slnko sa láme medzi vežami.

Po výlete do Suchých skál je fajn mať sa kam vrátiť bez ponáhľania. V apartmáne na Markovej ulici v Jičíne máte vlastnú kuchynku, takže si po dni v lese uvaríte teplé jedlo hneď, ako dorazíte, a vlastnú kúpeľňu so sprchou len pre seba – žiadne čakanie na ostatných hostí. Bezplatné parkovanie pri dome a len asi 6 minút chôdze na jičínske námestie z toho robia pohodlnú základňu aj pre výlety mimo samotného Jičína.

Klokočí a okolité dediny

Suché skály sú len jednou časťou väčšieho systému Klokočských skál, ktorý sa tiahne od Besedíc ďalej k dedine Klokočí. Kto má čas, môže okruh predĺžiť a prepojiť ho s prechádzkou okolo rybníkov pri Klokočí, alebo dôjsť na bicykli až k vyhliadke Pantheon nad Malou Skálou, vzdialenej necelých päť kilometrov. Cesty sú tu prevažne lesné a nespevnené, takže po daždi počítajte s blatom.

Kombinácia s ďalším výletom

Suché skály samotné zaberú tak dve až tri hodiny, a preto sa skvele hodia ako doplnok k dlhšiemu dňu v teréne. Kombinujeme ich najčastejšie s doobedňajším výletom do Sobotky alebo s poobedným posedením pri rieke v Malej Skale – obe miesta sú autom do 15 minút. Ak vyrážate na bicykli, dá sa prepojiť aj okruh cez Klokočí a späť okolo rybníkov, celkovo tak najazdíte okolo 15–20 kilometrov nenáročného terénu.

Čo si vziať so sebou

• pevnú obuv s protišmykovou podrážkou, skaly bývajú po daždi klzké aj na hlavnej ceste
• desiatu a vodu – pri Suchých skalách nie je žiadny kiosk ani reštaurácia
• fotoaparát na detaily – voštiny na skalách vyzerajú inak zblízka a inak z diaľky
• v sezóne repelent, vlhkejšie lesné úseky priťahujú komáre

Tip na záver

Suché skály fungujú najlepšie ako poldenný výlet skombinovaný s niečím ďalším – napríklad so zastávkou v Sobotke cestou tam alebo s večerou v Malej Skale cestou späť. Sami tam najradšej chodíme na jar, keď je v lese ešte riedko a skaly hneď po daždi voňajú machom.